Slovenské voľby nerozhodli médiá, ale voliči. Našťastie

Progresívne Slovensko je naozaj iná strana. Ani mnohí jej voliči netušia, ako veľmi. Bolo to pred vyše mesiacom, stretol som Michala Šimečku pred budovou verejnoprávnej RTVS, pozdravili sme sa, podali ruky, hovorím mu: „Dajte nám v Štandarde rozhovor.“ Zdvihol obe ruky, ako keď sa obvinený vzdáva: „O tom nerozhodujem ja.“ Usmievame sa na seba, hovorím mu, „a kto o tom rozhoduje, pán Šimečka?“ „Napíšte na tlačové.“ „Veď napíšem, samozrejme, len mi povedzte, či nám rozhovor dáte alebo nie, a oni nech dotiahnu termín.“ Ale on opäť, ruky hore – „o tom nerozhodujem ja“. Poviem vám, takého predsedu strany som ešte nestretol.

Mail som napísal, ale Šimečka nám samozrejme rozhovor neposkytol. Mail podpísal tajomný „komunikačný tím PS“, ale neviem s kým som mal tú česť.

Neskôr som sa dozvedel, že čas na rozhovor nemal ani pre Postoj, kresťanský portál, ktorý Šimečkovu stranu tiež vnímal kriticky. A aby toho nebolo dosť, keď som sa chcel po voľbách prísť pozrieť na atmosféru v ich volebnom štábe, ani tam sa nenašlo pre mňa miesto.

Šimečka dával rozhovory iba novinárom, ktorí mu nekládli nepríjemné otázky. Divadlo to bolo podarené, portál Aktuality „vypátral,“ že medzi jeho predkami bol aj jeden národniar z 19. storočia, ale že obaja jeho dedovia boli stalinisti, to ste sa v článku nedozvedeli. Pritom ešte pred pár rokmi sa dnešný politik pod svoje novinové články podpisoval Michal Friš, takže používal priezvisko po svojom stalinistickom starom otcovi Eduardovi Frišovi, ktorý bol v čase komunistického puču šéfredaktorom komunistickej Pravdy. Ten by k príbehu a poprave Milady Horákovej vedel povedať zaujímavé veci, ale to by asi pre liberálnych čitateľov nebolo až také zaujímavé, všakže.

Niečo na tom bude, ako sa priznala dnes už poslankyňa a predtým kandidátka číslo 4 zo Šimečkovej strany, pani Tamara Stohlová, nevie ani kedy vzniklo Československo a kto bol prvým prezidentom, nie je totiž „fanúšičkou memorovania“.
Ako vidieť, Šimečka – inak veľký kritik Orbána a Kaczynského – sa od týchto politikov dokáže aj učiť. Nepríjemné médium jednoducho nestretne.

Ešte úspešnejšie, ako skryť Šimečku pred trochu nepríjemnými otázkami, sa progresívcom podarilo skryť ich program. Médiá pritom zohrali absolútne nezastupiteľnú rolu. Boli pritom komplicom. Je to totiž ideologicky najradikálnejší program, aký sme na Slovensku kedy mali. Ale Michal Šimečka nečelil kritike v témach genderu a „hanobenia vzťahovej orientácie,“ radšej hovoril o adresných sociálnych dávkach. Počas celej kampane sa mu podarilo vyhnúť aj vážnejšej a mierne zložitejšej debate o vojne na Ukrajine. Vystačil si s heslami.

Vďaka tomu sa Progresívne Slovensko stalo stranou nielen pre radiálnych liberálov, ale aj pre mierne povahy a najmä naivky, ktoré chcú vždy voliť niekoho, kto ešte nebol pri moci, s ideálom, že nádej zomiera vždy posledná.

Tak ako pri zvolení Zuzany Čaputovej, aj teraz zopakovali overenú techniku, že negatívnu kampaň nerobí politik a jeho strana, pretože to lepšie zvládne spriatelené médium. Červené denníky, čiže Denník N a Sme, kopali za progresívcov vytrvalo a prvú ligu. Kto by veril, že stranícka žurnalistika má to najlepšie len pred sebou…

Progresívne Slovensko napokon skončilo s odstupom druhé, s 18 percentami, päť percentuálnych bodov za Ficom. Má šancu zostaviť vládu, ale to by Peter Pellegrini (15 percent) musel urobiť salto mortale. Prirodzená koalícia je Smer-Hlas-SNS (79 poslancov zo 150), politici Smeru a SNS by stáli aj o vstup KDH do vlády, ale to je hrach na stenu.
Poďme ale k téme: vo voľbách nerozhodli médiá, ale realita.
Presnejšie, rozhodli tri vojny.

Prvá vojna

Návrat Roberta Fica začal v momente, keď začal reprezentovať väčšinu slovenskej verejnosti v téme vojny. Slovensko je iné ako Česko, 60 až 70 percent nesúhlasilo s politikou bývalých vlád k vojne. Tá sa podobala zhruba na to, čo v Česku reprezentuje ministerka obrany Černochová či prezident Pavel. Spor nie je o to, kto vojnu začal, ani o to, že Ukrajincom máme pomáhať humanitárne, ale o všetkom ostatnom.

Napríklad či sa máme na vojnu pozerať ako Američania, či máme pestovať ideologické reči o porážke Ruska a oslobodení Krymu, skrátka či máme veriť vlastnej západnej propagande, ktorú si o vojne tvoríme. Napríklad tomu, ako Rusko „už prehralo“, ako Ukrajina neustále víťazí, ale front sa pritom nehýbe. Práve hranica s Ukrajinou nás na Slovensku vedie k niečomu inému.
Väčšina ľudí na Slovensku si myslí, že to nebola a nie je naša vojna, ukrajinské vlajky majú vyvesené médiá a kde-tu niekto v Bratislave, ale inde ich nevidieť. Nie je to ani nevyprovokovaná vojna, tu sa väčšinovo zhodujeme s názorom pápeža Františka, že k nej viedol „štekot NATO“ pri hraniciach Ruska. Súčasne je to krutá a strašná vojna, kde sa zabíjajú dva kedysi blízke slovanské národy a ak to niekoho zničí, tak nepochybne to bude skôr ten menší z nich.

Vojna na Ukrajine bola najdôležitejšou témou slovenských volieb, voliči volili zmenu. Dôvod je, že už rok a pol vojna krok za krokom eskaluje a všetko napovedá tomu, že bude ešte dlho pokračovať. Môže sa premeniť aj na východo-európsku verziu izraelsko-palestínskeho konfliktu, pričom Palestínu budeme mať na hraniciach. Ľudia na Slovensku jednoducho nechcú, aby sme sa do nej zapojili. Nechcú ani, aby sme udržiavali príčinu vojny v hre, preto väčšina nesúhlasí s tým, aby sa Ukrajina stala členom NATO. Z jednoduchého dôvodu, že to znamená priamu vojnu NATO a Ruska, čo je horšia verzia toho, čo vidíme v proxy vojne dnes.
Práve to k vojne hovoril Fico, SNS, ale aj Peter Pellegrini. Proruské na tom nie je nič, ide len o odmietnutie chybnej západnej politiky, ktorá nás zaťahuje do možnej vojny.

Spoločenská väčšina je tak veľká, že strany, ktoré nás uplynulé tri roky určovali našu politiku k vojne, majú spolu menej percent (dokopy 20) – ako Robert Fico (23). Dve z nich (Demokrati a Sme rodina) končia v politike úplne.
O zmene pomerov u nás rozhodla najmä vojna na Ukrajine. Demokracia porazila tých, ktorí sa nazvali demokratmi.

Druhá vojna

Nemenej dôležitá ale bola druhá vojna. Čisto domáca a vnútorná. Ide o takzvanú vojnu policajtov, ktorá vznikla medzi nominantami minulej vlády a bola silnejšia ako všetky tri vlády – Matovičova, Hegerova a ešte aj prezidentkina (Ódorova). Táto vojna postupne poškodzovala viaceré bezpečnostné inštitúcie štátu.
Pozor, nemožno si ju mýliť s vyšetrovaním káuz nominantov a politikov vlád pred rokom 2020, toto vyšetrovanie ju iba spustilo. Samotná vojna policajtov sa vedie už medzi nominantami vlád po roku 2020.

Polícia zasahovala voči dvom šéfom SIS, pre svoje akcie používala aj názvy inšpirované filmom Pulp Fiction alebo Bibliou či aspoň náboženským jazykom, ale viaceré obvinenia slúžili len na zastrašovanie. Bývalému riaditeľovi tajnej služby napríklad vyrazili dvere, ťažko nájdete podobný prípad inde vo svete. Jedno z obvinení sa ukázalo byť čistým nezmyslom, tak sa naň zabudlo, dodnes čaká na súd. Do sporov sa zapojila elitná zložka polície NAKA, špeciálna prokuratúra, na druhej strane stála policajná inšpekcia, generálna prokuratúra, či tajná služba SIS a čiastočne aj Národný bezpečnostný úrad.

Liberálne médiá opäť ponúkli interpretačný rámec, ktorý je zavádzajúci a v podstate nadiktovaný policajtami z NAKA.
Problém je, že nikto z bývalých vlád tieto vojny nedokázal ukončiť, ani utlmiť. Bezpečnostné zložky sa vymkli politickej kontrole (policajný prezident Hamran si dokonca vynútil odchod jedného ministra vnútra), čo sa nikdy nesmie stať.

Aj tu si ľudia želali zmenu. Bojovníci za spravodlivosť nebrali totiž ohľad na obmedzenia právneho štátu. A prezumpcia neviny, tento pojem akoby stratil význam úplne. Ešte pred voľbami sa stalo, že Hamranova politika (policajný prezident sa správa ako politik) vystrašila aj Pellegriniho, preto ho to tlačilo k Smeru. Vláda s liberálmi by totiž bola pokračovaním toho, čo sme tu videli tri roky. A to by ohrozovalo každú vládu. Menšie strany, ako SaS či KDH, sú v tomto virvare stratené alebo tak pôsobia.
Preto je po voľbách najdôležitejší súboj o post ministra vnútra a predstava o ďalšom fungovaní NAKA a špeciálnej prokuratúry, to rozhodne o skončení domácej vojny medzi inštitúciami štátu.

Prezidentka Čaputová a politici bývalej vlády ukázali, že toto zadanie nedokážu splniť. Preto sú očakávania po voľbách vysoké. Štát nemôže fungovať tak ako doteraz. Objavuje sa však aj iné riziko, keďže policajti vyšetrovali kauzy bývalých nominantov z vlády Smeru, SNS a (dnešného) Hlasu, rovnako dôležité bude, aby sa nezasahovalo do nezávislosti vyšetrovania.
Personálna politika budúceho ministra vnútra, najmä voči osobe policajného prezidenta, bude mať osudový význam.

Tretia vojna

Posledným konfliktom, ktorý rozhodol o výsledku volieb, sa stala vojna malých strán o miesto na slnku. Boli to preteky v arogancii, výsledok určil celkový pomer síl. Najlepšou ilustráciou je Igor Matovič, politik, ktorého nedokáže vystáť 90 percent voličov, rozdelil a rozhádal všetko a všetkých. Ale tých zvyšných 9 percent ho volilo. Nikto s ním nechce vládnuť, ale Sulík sa postaral, aby do parlamentu dostal jeho klon, istého Alojza Hlinu, možno ešte viac emotívneho a vášnivého politika. KDH už nie je tou stranou, čo kedysi (najmä programovo), inak sa stalo obdobou KDU-ČSL, od ktorej sa vždy snažilo líšiť. V kampani ťažilo najmä z toho, že sa do pretekov arogancie nezapájalo, pričom súčasne nedokázali zaujať stanovisko k žiadnej dôležitej téme. Uvidíme, čo si s týmto profilom počnú v parlamente.

Z politiky odišla strana Sme rodina, ktorá doplatila na minulosť svojho predsedu a playboya Borisa Kollára, takže končí aj najúspešnejší minister bývalej vlády Milan Krajniak. Úplne sa vytratila strana arogantných atlantistov Naďa a Hegera, ktorí ochotne porušovali aj ústavu, keď chceli poslať na Ukrajinu stíhačky alebo protiraketový systém, pričom pred bezpečnosťou vlastnej krajiny uprednostnili pochvalu z Washingtonu.

Z parlamentu vypadla aj strana Republika, ktorá vznikla oddelením od Kotlebu. Ak ste uplynulé mesiace počúvali, aký problém má Slovensko „s fašizmom,“ aj to boli účelové tvrdenia. Jednak preto, že najextrémnejší program majú progresívni liberáli, a tiež preto, že bývalí skinheadi nemali politický talent a nikdy nemali významnejší výtlak. Ak si dáte slogan „Európske platy na Slovensku,“ tomu sa verí ťažko. Po sobote sú už mimo.

Aby som to zhrnul, slovenské voľby neboli o tom, o čom hovorí väčšina médií, domácich aj tých v cudzine. Nešlo v nich o demokraciu a už vôbec nie o nejakú pro-ruskosť. Teraz príde skúška, či nová vláda dokáže dodržať to, čo voličom sľúbila. Jeden odkaz zo Slovenska má ale univerzálnu platnosť pre celý Západ.

Ak chceme zabrániť, aby naše štáty opäť vyzerali ako Leviathan, nevyhnutnou podmienkou je pluralita médií. Mnohé – a často tie najdôležitejšie – z nich už dávno moc nestrážia, ale ochotne jej slúžia. Myslia globálne, konajú lokálne.

Na Slovensku tentokrát neuspeli. Ale pre médiá platí iné pravidlo, ako pre politiku. Svoj priestor sami neuvoľnia a urobia všetko, aby boli nabudúce silnejšie.