Kiska pozval do paláce uprchlíky. Vyfotil se s nimi

Slovenský prezident Andrej Kiska pozval do svého paláce uprchlíky z Afghánistánu, Iráku, Sýrie a Somálska. Vyslechl si jejich příběhy a vyfotografoval se s nimi. Kiska se dlouhodobě staví za pomoc uprchlíkům a i tímto gestem, o němž se zmiňuje na svém Facebooku, chce podnítit Slováky, aby jej následovali.

Text slovenského prezidenta Andreje Kisky přinášíme v původním znění:

„Šesťročná Asma si vyskúšala moju prezidentskú stoličku. Jej sestra Zahra mi dnes opísala príbeh, ako ich malého brata pred šiestimi rokmi v Afganistane uniesli a rodina musela zaplatiť výkupné. Po jeho oslobodení sa rozhodli okamžite ujsť z krajiny. Vedeli, že chcú ísť do Európy. Nevedeli kam. Nakoniec zadržala päťčlennú rodinu slovenská polícia. Zostali na Slovensku a sú tu veľmi šťastní. Zahra má 16 rokov, chodí na gymnázium a učí sa na samé jednotky. Chce byť lekárkou, rovnako aj jej brat.

Slováci majú čisté srdce, sú tu veľmi dobrí ľudia, povedal mi dnes v Prezidentskom paláci Ameer Mayyahi, utečenec, ktorý prišiel na Slovensko pred mnohými rokmi z Iraku. Vyštudoval STU. Má veľmi rád slovenské tradície aj náš jazyk. Hoci jeho rodina dnes žije v USA, Ameer chce zostať na Slovensku. Pracoval pre UNICEF, dnes podniká.

Mohammad utiekol z Afganistanu pred 17 rokmi, keď Taliban obsadil Kábul. Od začiatku vedel, že chce ísť na Slovensko. V Kábule totiž stretol Slovenku, ktorá tam v tom čase pracovala a ponúkla mu, že ak bude čokoľvek potrebovať, môže sa jej ozvať. Ozval sa. Pomohla. Mohammad dnes pracuje ako tlmočník pre Migračný úrad, pracuje na rôznych rozvojových projektoch.

Naima je zo Somálska. Jej otec odišiel z krajiny, lebo chcel zabezpečiť lepší život svojim deťom. Keď prechádzal cez Slovensko, zavolal dcére, že našiel miesto, kde budú v bezpečí. Kde im nepôjde o život. Naima prišla a je tu šťastná. Tento rok začína študovať na univerzite v Bratislave a pracuje ako tlmočníčka pre Migračný úrad.

Všetci vedia perfektne po slovensky. Spýtal som sa ich, čo by povedali iným utečencom, že si vážia na našej krajine. Odpovedali jednotne – dobrosrdečnosť našich ľudí. Po prekonaní prvotného strachu z neznámeho sa z našich ľudí stali ich najlepší priatelia a ochrancovia.

Cítim, že na Slovensku chýba diskusia o tom, či sme pripravení dobrovoľne a iniciatívne podať pomocnú ruku ľuďom v núdzi. Som presvedčený, že by sme to dokázali. Stretol som množstvo ľudí, zástupcov mimovládnych organizácií, kresťanské komunity, ktoré sú ochotné pomáhať. A pomôcť vie určite aj štát.

Len sa z toho nesmie spraviť jedna veľká politická predvolebná téma.“