K ohlášenému konci národních dějin ve střední Evropě

Podpůrný list kolegům z Ústavu českých dějin Filozofické fakulty Univerzity Karlovy. Text původně vyšel na slovenském webu Štandard.

ÚHEL POHLEDU: Prečítal som si v českom Echu článok Daniela Kaisera s titulom Česká historie má být passé. Autor tu píše o pokuse vytvoriť na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity z troch existujúcich pracovísk ústavu českých dějin, ústavu světových dějin a ústavu hospodářských a sociálních dějin jediný „superústav“ historických vied. Pokus zmrazil, ale nezastavil Akademický senát FiF UK.

Pripomenul som si tým, ako pred vyše pol druha rokom na našej Filozofickej fakulte Univerzity Komenského prebiehalo podobné úsilie o zlúčenie katedry slovenských dejín s katedrou všeobecných dejín. Aj vďaka Štandardu k 1. septembru 2023 k zrušeniu katedry slovenských dejín, teda „k jej zlúčeniu“ s katedrou všeobecných dejín nateraz neprišlo. Na druhej strane to však ešte neznamená, že podobné experimenty skončili, ale k tomu ešte nižšie. Keď som vtedy hľadal medzinárodnú podporu proti zrušeniu katedry slovenských dejín, jeden z českých kolegov mi na margo aktivity vedenia našej fakulty napísal pamätnú vetu: „Takhle blbí mohou být jenom Slováci.“

Nebudem teraz analyzovať uvedený výrok. Faktom je, že v strednej Európe nielen moji českí kolegovia dnes čelia otázke, či má vôbec zmysel inštitucionálne pestovať národné dejiny na akademickej pôde. Uvediem najčastejšie používané argumenty, ktoré majú byť proti tomu. Tým najmocnejším má byť tvrdenie, že národ je vlastne iba akýsi sociálny konštrukt a de facto neexistuje. Preto neexistuje ani predmet, ktorým by sa národné dejiny mali vedecky zaoberať. Ďalším je teória o tom, že národné naratívy sa prekonali a treba ponúknuť nové bádateľské témy, najmä z kategórie každodenného života človeka. Napokon ani nie tak argumentom, ako skôr zaklínadlom z kategórie čiernej mágie je, že historici skúmajúci národné dejiny vlastne nevytvárajú žiadnu vedu, ale iba akúsi novodobú „národnú mytológiu“.

Zdá sa, že proti týmto akademickým názorom, ktoré – nebudeme si klamať – sú v Bratislave v móde, stojí história sama. Už jeden z najväčších expertov na otázku národov Jozef Vissarionovič Stalin predpokladal, že nový sovietsky občan – uvedomelý komsomolec – v prvej povojnovej generácii nahradí „zastaralý“ buržoázno-nacionalistický koncept človeka. Nenahradil.

Naopak. Naprieč Európou i vo svete sledujeme popri globalizačných prúdoch paralelnú a cyklickú renesanciu národných konceptov. Výsledkom tejto tendencie je napokon aj súčasná Slovenská republika. Nie jeden zahraničný i domáci intelektuál si v prípade Slovákov s radosťou povzdychne niečo o preúspešnom „slovenskom 20. storočí“. V roku 1993 sa síce formálno-právne dovŕšil proces budovania národných inštitúcií – nerád sem vsúvam túto vetu –, ale akosi sa pri tom nadšení zabudlo a stále aj zabúda na ich adekvátny kultúrny obsah. Jednou z posledných takýchto národných inštitúcií bola napokon aj Katedra slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Stihla sa konštituovať ešte v „slovenskom desaťročí“, teda na konci minulého milénia. V školskom roku 1996/1997 dokonca vznikol aj osobitný študijný odbor „slovenské dejiny“. (Podrobnejšie pozri v mojom článku.)

Katedra slovenských dejín v Bratislave vznikla premenovaním pôvodnej katedry československých dejín, sesterskej katedry československých dějin v Prahe. Bratislavské pracovisko je však aj geneticky prepojené s tým pražským. Je to vlastne jeho fília – dcéra. Ako prvý riadny profesor „československých dejín“ bol do Bratislavy menovaný Kamil Krofta, pôvodne profesor rakúskych a neskôr českých dejín na Karlovej univerzite, významný český a československý politik. Nielen, ale aj kvôli tomu, našim pražským kolegom v ich terajšom zápase o zachovanie „českých dejín“ patrí naša plná podpora a solidarita.

Ku Kamilovi Kroftovi už len jedna veta. Okrem Prahy študoval aj na Inštitúte pre rakúske dejiny (Institut für Österreichische Geschichtsforschung) vo Viedni, ktorý je tu dodnes. A zatiaľ nepočujem o tom, že by ho mal v pláne niekto s niečím „zlučovať“.

Týmto som sa dostal k poslednému vážnejšiemu argumentu protivníkom formálnej nezávislosti pracovísk s náplňou skúmania národných dejín. Radi vravia o tom, že napríklad ani v Poľsku a ani v Maďarsku podobné ustanovizne neexistujú, ba nie sú ani v Nemecku. O prepiatom vzťahu Maďarov a Poliakov k svojim národným dejinám netreba veľa písať. Mohlo by to byť kontraproduktívne. U nášho južného suseda a do určitej miery aj toho severného je národná história niečo ako náboženstvo. Preto aj keď predmetovo užšie zamerané pracoviská v uvedených krajinách formálne neexistujú, národné dejiny, často nie celkom správne splývajúce so štátnymi, tu sú dominantným trendom skúmania histórie. Osobité pracoviská preto z logiky veci netreba. K prípadu Nemecka potom len toľko, že po poslednom pokuse o presadenie programu globálneho Nového svetového poriadku (Neuordnung) pod kuratelou nemeckej rasy sa tomu ani nikto nemôže čudovať. Ako však vidíme, aj sebabičovanie Nemcov má svoje hranice.

Opačný príklad, ako je možné inštitucionálne riešiť otázku opodstatnenosti skúmania národných dejín, predstavuje fakulta chorvátskych štúdií, ktorá popri filozofickej fakulte vznikla pri Záhrebskej univerzite v časoch prezidentovania Franja Tuđmana. Tá sa problematike osobitého chorvátskeho národného bytia a chorvátskej národnej histórie venuje komplexne. Mnohoodborovo a interdisciplinárne. Tento príklad na tomto mieste je dôležité uviesť aj preto, lebo Chorváti počtom obyvateľov, rozlohou územia, ale i spoločnými osemstoročnými dejinami so Slovákmi sú naozaj vhodným komparatívnym subjektom. Zaujímavé by však bolo pozrieť sa na hrubý domáci produkt Chorvátska a pomer investícií, ktoré vkladajú do svojho národného sebapoznania a porovnať to s tým, čo do skúmania svojej sebareflexie investuje súčasné Slovensko.

Slovami klasika: „tu leží naša bieda“. Moderné Slovensko nemá a jeho elity ani len netúžia mať stratégiu pamäťovej politiky. Preto radšej investujeme do všetkého možného, len nie do sebapoznania. Len na porovnanie a celkom aktuálne, koľko stojí jedna tak veľmi potrebná rúra (most) k domčeku dedka Večerníčka v Novej Sedlici a koľko by stáli štyri monografie k slovenským dejinám? Preto sa vlastne ani nikto nemôže čudovať, že na pestovaní slovenských dejín viac záleží vedcom okolitých národov, ako to nakoniec ukázala kauza rušenia („zlučovania“) katedry slovenských dejín v minulom roku. Nedá mi pritom neuviesť, a týmto sa aj verejne poďakovať, že medzi tými, ktorí sa jej najvehementnejšie zastali, boli aj piati poprední maďarskí profesori a politici: Csaba G. Kiss, nedávno zosnulý István Käfer, Imre Molnár, Lászlo Surján a Ándor Mészáros.

Na Slovensku však nechýba len akýkoľvek koncepčný prístup k problematike pestovania slovenských národných dejín, ale aj elementárny politický záujem niečo v tejto veci meniť alebo nebodaj zmeniť k lepšiemu. Živorenie katedry slovenských dejín na pokraji vlastnej existencie hovorí za všetko. Ak teda o ňu nie je záujem, je celkom pochopiteľné, že téma „zlučovania“ je na Filozofickej fakulte UK permanentne na stole. Pokusy rozpustiť slovenské dejiny vo všeobjímajúcom odbore „historické vedy“ majú aj dnes svojich mocných zástancov. Nie inak, ako v časoch Stalina a Gottwalda, keď bola zrušená stolica slovenských dejín na vtedy ešte Slovenskej univerzite v Bratislave. Vtedy sa jej nemal kto zastať. Tí, ktorí by to urobili, boli alebo v žalári, alebo v exile, alebo museli držať „hubu a krok“.

Robustný odbor „historické vedy“ je vlastne všetko a nič dokopy. Sám osebe je to číročistý nezmysel, ktorý nemá význam ani z ekonomického hľadiska. Čo budú slovenskí historici za peniaze slovenských daňových poplatníkov skúmať? Pre koho? Pre tých, ktorí na ňom nástoja, však význam má. Jeho výhoda spočíva v tom, že v temnej vode všeobecnej pamäti sa budú ľahšie „oktrojovať“ a „koordinovať“ výskumné témy. Preferovať sa budú, ako aj inak, „tie správne“, vezúce sa na vlne globálneho pokroku. George Orwell by sa možno potešil, ako dobre funguje jeho téza o tom, že kto kontroluje minulosť, formuje budúcnosť.

A nie je to ani tak hudba nejakej vzdialenej budúcnosti. Podľa kusých správ, ktoré mám z vedenia fakulty, by sa tak malo udiať v roku 2026. Už dnes sa teda utlmujú postupové konania v odbore slovenské dejiny. Pre tých, čo nevedia, čo to v praxi znamená, to vysvetlím jednoducho. Na Slovensku po roku 2026 nebude možné získať doktorát, habilitovať sa či inaugurovať v odbore slovenské dejiny. Ako to dopadne s katedrami slovenského jazyka a slovenskej literatúry? Zlúčia ich s lingvistikou a literárnou vedou? Neviem.

Pritom, ako sa zdá, vietor fúka priamo z ministerstva školstva. Aj z toho súčasného. Iste, všetko sa to zakryje väčšou mediálnou plachtou reformy, inovácie a všadeprítomného pokroku. Hovoriť budeme najmä o tom, že na FiF UK je veľa študijných odborov, ktoré treba redukovať kvôli efektivite riadenia a šetreniu a tak ďalej. Aby sa k tejto redukcii dospelo, fakulta bude za novoetablované odbory platiť. Čím menej odborov, tým menšia finančná záťaž pre školu. Hádam som to dobre pochopil. Pripomenulo mi to jednu poľskú kapelu ešte z 80. rokov. Volala sa Kompleksna paranoja.