Otázniky a výzvy povolebného Slovenska

Tento článok bude dlhý ako zoznam Kollárových manželiek a komplikovaný ako cesta autom z Bratislavy do Košíc. Priznajme si, iný ani nemohol byť - Slovensko je v komplikovanej situácii. Voľby vyhrala strana SMER so ziskom 42 mandátov. Za ňou nasledujú Progresívne Slovensko (32), Hlas (27), koalícia OĽANO a priatelia, Kresťanská únia a Za ľudí (16), KDH (12), SaS (11) a SNS (10). Rozpory medzi jednotlivými stranami sú príliš silné a koalície sa budú vytvárať len veľmi ťažko. Tie najpravdepodobnejšie momentálne sú:

Smer + Hlas + SNS (79 poslancov)

PS + Hlas + KDH + SaS (82 poslancov)

Smer + Hlas + KDH (81 poslancov)

Hneď na úvod treba povedať, že je zábavné, ale aj očakávateľné, že bývalá premiérska strana OĽANO (teraz koalícia OĽANO-Za Ľudí-KÚ) má koaličný potenciál na úrovni ĽSNS (v predchádzajúcom parlamente). Môže za to predovšetkým Matovičov deštruktívny štýl vládnutia, ktorý tvorí akési memento pre nasledujúcu vládu. Celé Slovensko, a uvedomujú si to aj politici, chce po sérií ústavných kríz a chaosu, hlavne stabilnú a profesionálne vládnucu i komunikujúcu vládu.

Tieto voľby tak boli najmä istým vysvedčením predchádzajúcej vláde (OĽANO, SAS, Za ľudí a SME Rodina), ktorá po troch rokoch vlády spadla z 95 poslancov v parlamente na súčasných 27. Bolo by však chybou vidieť za tým len chaotickú politiku Igora Matoviča. Mimoriadne vysoký počet hlasov pre SMER, Hlas a SNS, je zapríčinený aj celkovo mimoriadne nadradeným, paternalistickým a autoritatívnym tónom a až vulgárnym slovníkom elít, ktorým počas posledných troch rokov častovali čoraz väčšiu časť obyvateľstva (nie že by im to ona a ich zástupcovia rovnako nepekne - ak nie horšie - neoplácali). Nehovorím tu len o slávnych výrokoch politikov, komentátorov, intelektuálov a médií ako dobytok, dezoláti, lúza a opice, alebo o zákonoch (či návrhoch) na obmedzovanie základných slobôd (napr. návrh trestného činu šírenia hoaxov z dielne bývalej ministerky spravodlivosti Kolíkovej, proti ktorému sa postavil aj Daniel Lipšic), ale aj o celkovej snahe interpretovať realitu v intenciách mýtu o zaostalom vidieku a moderných elitách (napr. Martin Šimečka a Andrej Bán), ktoré na stránkach Kapitálu kritizoval sociológ Dominik Želinský a antropologička Ivana Rumanová.

Opätovný nástup SMERu je v tomto ohľade zapríčinený nielen rôznymi krízami (pandemická, inflačná, ústavná, hypotekárna a migračná), ale aj neschopnosťou komunikácie (a to nielen u Matoviča) a najmä využitia slov skôr na zmierňovanie napätia a utlmovanie konfliktov v spoločnosti, než na roztlieskavanie rozdeľovania spoločnosti.

Koalícia PS + Hlas + KDH + SaS

A uvedomujú si to bezpochyby aj jednotlivé strany z potenciálnej koalície PS + Hlas + KDH + SaS. Tá by bola bezpochyby najprijateľnejšou alternatívou a dokázala by vytvoriť reformnejšie prostredie než ostatné dve možnosti. Problémom je, že nielen samotné strany, ale aj mediálne diskurzy takúto možnosť trochu znemožňujú, a to hneď na troch frontoch.

Prvým problematickým frontom sú kultúrne vojny. KDH spočiatku pripúšťalo, že je ochotné uvažovať aj o povolebnej spolupráci s Progresívnym Slovenskom, ale len do chvíle, kým toto nezverejnilo svoj program, v ktorom sa nachádza možnosť tranzícií na základe sebaurčenia, manželstvá pre homosexuálne páry, trestný čin hanobenia rodovej identity a ďalšie body. Tie sú pre katolícke KDH značne problematické a predseda Milan Majerský sa voči nim otvorene vyhranil a nazval to pliagou. To spustilo vlnu rozhorčenia medzi progresívne ladenými médiami, mimovládnymi organizáciami, osobnosťami a voličmi progresívneho spektra, kde niektorí opäť začali označovať KDH za katoliban, či za stranu kresťanistov či dokonca neoľudákov (čiže v podstate neofašistov). Cesta sa zarúbala. KDH by navyše v potenciálnej vláde stálo nielen proti strane PS, ale aj SaS, ktorá má v tomto smere k Progresívnemu Slovensku veľmi blízko, a tiež Európskej únii, prezidentke, médiám a mimovládnym organizáciám.

Druhým problematickým frontom je oblasť sociálnych opatrení. V nich pre zmenu stojí sociálno-demokratická strana Hlas proti stredopravým stranám KDH a SaS (a sčasti aj proti PS), ktoré majú vo svojich programoch opatrenia ako znovu-zavedenie rovnej dane, ohodnotenie štátnych zamestnancov (učiteľov) podľa okresov, pro-podnikateľské riešenia a hlavne konsolidáciu verejných financií. Ak by tieto strany siahali na dosiahnuté sociálne štandardy, osamotený Hlas by v takejto vláde pravdepodobne nemal veľký manévrovací priestor, ťažko by to vysvetľoval svojim voličom a hrozil by mu zánik (prípadne rozpad koalície) - najmä ak by ho z opozície zdatne kritizoval SMER.

Tretím problematickým frontom je tzv. vojna v polícii a stíhanie korupčných škandálov a “našich ľudí”. A medzi týmito “našimi ľuďmi” sa nachádzajú aj viacerí členovia, či aspoň ľudia blízki Hlasu (napr. Peter Kažimír). Hlas už preto avizoval, že bude žiadať zrušenie špeciálnej prokuratúry, prípadne aspoň výmenu vedenia, na ktorého čele momentálne stojí Daniel Lipšic. Táto vojna je však v mediálnej rovine v súčasnosti označovaná za boj dobra proti zlu a už teraz bolo aspoň v nejakej forme odsúdených približne 40 ľudí z éry SMERu. Druhá strana preto bude tlačiť na riešenie káuz, na obmenu SIS a NBÚ a na spôsoby obmedzenia právomocí generálnej prokuratúry a najmä prokurátora Žilinku (slávny paragraf 363). A z takto vymedzených pozícii sa bude ostatným stranám len ťažko ustupovať, najmä keď je v parlamente aj Igor Matovič, ktorý bude naďalej pretláčať do popredia boj proti mafii, čo bude oslabovať KDH, SaS a sčasti aj PS.

Pred takto zloženou vládou tak stojí viacero problémov, ktorých riešenie sa zdá byť len ťažko uskutočniteľné. KDH by muselo ustúpiť zo svojich pozícií a pripustiť aspoň možnosť registrovaných partnerstiev, pričom je otázne či by strane PS tento ústupok vôbec stačil. Hlas by potreboval mať pod palcom minimálne ministerstvo financií, vnútra a spravodlivosti, čo sa v súčasnej situácii zdá byť nereálne. Najmä ak vezmeme do úvahy, že strana skončila vo voľbách až na druhom mieste. Ďalšie potenciálne výzvy, ktoré pred stranami stoja nie sú o nič jednoduchšie. Aký zaujmú postoj k slobode slova? Ako budú riešiť prepad životnej úrovne obyvateľstva? Ako budú riešiť hypotekárnu krízu? A ďalšie. A otázkou tiež je, či by jednotlivé strany išli do takéhoto zloženia, najmä v extrémne náročnom krízovom období, kde by hrozil potenciálny rozpad vlády, ústavná kríza a ďalší chaos (práve tu stojí to Matovičovo memento). Takúto vládu by tak spájala len zahranično-politická prozápadná orientácia a odpor k SMERu.

Všetky ďalšie potenciálne koalície sú potom omnoho menej prijateľné, ale o to pravdepodobnejšie.

SMER + Hlas + SNS

Ako omnoho logickejšia sa zdá byť koalícia v zložení strán SMER, Hlas a SNS. Všetky tieto strany sa bezpochyby zhodnú na otázkach ohľadom vojny v polícii a (ne)riešenia korupčných káuz (všetky sú do nej namočené), verejných financií a sociálneho štátu a tiež v rovine kultúrnych vojen. Stav verejných financií sa bude naďalej zhoršovať a očakávať môžeme tiež zrušenie špeciálnej prokuratúry.

Všetky strany totiž postulujú predovšetkým porušovanie právneho štátu zo strany Lipšica, Hamrana a Čurilovcov (NAKA). Argumentujú najmä nálezmi ústavného súdu, generálnej prokuratúry, v niektorých prípadoch aj dozorujúcich prokurátorov, správou SIS, nadužívaním metód ako kolúzna väzba a vtrhnutie kukláčov do bytu, absenciou usvedčenia veľkých rýb ako je Fico, Kaliňák a spol., a nahrávkami. A hlavne sa snažia poukázať na to, že naratív o boji dobra so zlom, či o boji proti mafii, stojí na vratkých základoch (založenie zločineckej skupiny) a hlavne je z ich pohľadu pretláčaný spôsobom, pri ktorom môžeme pochybovať o odstupe či snahe o spravodlivosť u jednotlivých aktérov. Problémom v tomto prípade je, či nebude nasledovať revanš a ďalšia deštrukcia právneho štátu a dôvery v spravodlivosť, ak pristúpia tieto strany k radikálnym opatreniam (čo asi pristúpia).

Otázkou tiež je či by do takejto koalície chcela ísť strana Hlas. Súčasná SNS a jej poslanecký klub je v súčasnosti vo svojej nacionálnosti radikálnejší než v roku 2016 (sú tam odídenci z ĽSNS) a tiež silne proruskí. A práve s tým môže mať Hlas zásadný problém. V minulosti sme navyše už mnohokrát mohli vidieť, ako Fico pohltil svojich koaličných partnerov (o tom neskôr) a umiernenejšie pôsobiacemu Hlasu by pri Ficovi naozaj mohol hroziť zánik ako to akcentujú aj mnohí analytici. Netreba zabúdať ani na osobný konflikt medzi Pellegrinim a Ficom.

Na druhej strane, ak by sa Hlasu podarilo vybojovať nejaké prestížnejšie pozície, napríklad Ministerstvo zahraničných vecí a premiérske kreslo, mohlo by sa voči SMERu vyhraňovať udržiavaním zahranično-politickej orientácie v proeurópskych medziach a byť pred novinármi a verejnosťou za tú príčetnejšiu a teda aj spôsobilejšiu stranu. A zároveň sa cez premiéra aj zviditeľňovať. Samozrejme, SMER by mal s takýmto riešením bezpochyby problém, pretože už pred voľbami avizoval, že zahraničné veci sa stávajú jeho prioritou a že kreslo premiéra patrí víťazovi volieb. Robert Fico je však skúsený politik, ktorý dokázal poskladať už aj neuveriteľnejšie koalície (napr. so stranami Most-Híd a Sieť v roku 2016).

Aj tu teda vidíme otázniky, najmä čo sa týka zahranično-politickej orientácie Slovenska. Vo zvyšku bodov sa však všetky strany viac-menej zhodnú. Zároveň je zrejmé, že pri tomto zložení Slovensku hrozí viacero problémov, a to najmä ekonomické a právne.

SMER + Hlas + KDH

Pristavme sa ešte v krátkosti pri poslednej možnosti, ktorou je vláda SMERu, Hlasu a KDH. Hneď na úvod treba upozorniť, že táto možnosť je najmenej pravdepodobná. Pre KDH by bola takáto koalícia priam smrtiaca a vyjednávacia pozícia len veľmi nízka (v zálohe by čakala SNS). Pri pohľade na predchádzajúce je však zrejmé, že by to bola koalícia omnoho prijateľnejšia. KDH by mohlo dozerať na otázky týkajúce sa právneho štátu a riešenia káuz, v zahranično-politickej orientácii posilniť pozíciu Hlasu a v ekonomickej oblasti krotiť populistické nápady oboch lídrov. Blízkosť medzi stranami by bola najmä v kultúrnych otázkach a práve hrozba spojenia s Progresívnym slovenskom vytvára vôbec takúto možnosť pre úvahu. Takúto alternatívu bude presadzovať najmä Hlas, ale KDH by sa jej najradšej vyhlo.

Je dôvod na frustráciu a strach?

Skúsme si teda odpovedať na otázku: Sú výsledky volieb dôvodom na strach a útek? Odpoveď bude, pochopiteľne, závisieť od vašich očakávaní a obáv. A väčšina slovenských médií a ľudí v mojom okolí sa obávala nasledovných vecí: 1. Slovensko sa začne ešte viac fašizovať. 2. Slovensko postupne vystúpi z NATO a z EÚ. 3. Slovensko sa začne “orbanizovať”, bude blahorečiť Putina, právny štát takmer zanikne, dostaneme sa na okraj EÚ, začne sa boj proti mimovládkam a médiám. 4. Zastaví sa boj proti “našim ľuďom”, zruší sa špeciálna prokuratúra. 5. Verejné financie dostanú ďalšiu ranu a budeme smerovať k bankrotu. 6. Hybridné hrozby sa na Slovensku zväčšia.

Predstavme si, že je na čele SMER, Hlas a SNS. Čo môžeme čakať?

Ak sa človek obával prvých dvoch možností, výsledok volieb ho musel aspoň sčasti potešiť. Jedinou stranou, ktorá otvorene hovorila o vystúpení z NATO a sčasti aj z EÚ bola totiž fašistická Republika a tá sa do parlamentu nedostala. Zájdime teraz trochu do minulosti a spomeňme si na roky 2016-2020. V parlamente v tom čase sedeli regulérni neonacisti z ĽSNS (8% hlasov) pochodujúci po uliciach v gardistických uniformách, rozdávajúci šeky na 1488 € a posedavujúci vo väzení za násilnú trestnú činnosť. Okrem nich sa do parlamentu dostala aj pomerne silná SNS (8,6%) a na konšpiráciách rastúca strana SME Rodina (6,6%), v tom čase podobná Okamurovmu SPD. V posledných voľbách výrazne neuspela ani jedna z týchto strán. V parlamente tak už neuvidíme ani ĽSNS, ani Republiku (odídenci z ĽSNS) a ani SME Rodinu. Prebojovala sa tam len SNS, a to s minimálnym počtom poslancov (získala 5,6%). Ak sa teda niekto obával absolútnej tragédie v podobe koalície SMER, Republika, SNS, môže plesať.

Samozrejme, kritik by mohol dodať, že fašizovať sa začal aj samotný SMER. Tu by som však bol s prisilnými vyjadreniami opatrný. Stačí si pripomenúť jeho politický vývoj. Vo svojich počiatkoch sa SMER odvolával predovšetkým na sociálno-demokratické korene, vďaka čomu pohltil svojich priamych ľavicových konkurentov, napr. SDĽ. V roku 2006-2010 nabehol na nacionalistickú, protimaďarskú vlnu a vysal svojich koaličných partnerov HZDS a SNS. V roku 2012 sa opäť vrátil k ľavicovej rétorike. V roku 2015 oponoval EÚ vo vzťahu k migračnej kríze a kvótam, aby sa už o dva roky neskôr v proeurópsky ladenej vláde vyhraňoval voči opozičnej SaS a zdôrazňoval, že Slovensko musí patriť do jadra EÚ. Nuž a v týchto voľbách pre zmenu vysal voličov Republiky, pravdepodobne aj SME Rodiny a ďalších strán svojou radikalizovanou rétorikou. Fico je teda predovšetkým chameleón. Všetko tak bude závisieť od toho, s kým bude SMER vládnuť, čo sa bude diať a koho bude musieť “vysávať”.

Odhliadnuc od ostatných vecí je navyše Fico populista a “technológ moci”, ktorý si dokáže spočítať 2 + 2. Uvedomuje si, že aby mohol zvyšovať sociálne opatrenia, ktoré mu získavajú hlasy, nič také ako Orbánova cesta (pozastavenie fondov), alebo nebodaj vystúpenie z NATO a EÚ nehrozí. Predpokladám, že na toto si dá Fico pozor a Európskej únii sa bude vo väčšine otázok prispôsobovať (okrem kvót a práva veta) a svojich voličov sem-tam uchlácholí nejakým silnejším vyjadrením. A navyše nebude vládnuť sám. Na vládnutie bude potrebovať minimálne silný Hlas, ktorý opakovane deklaroval svoju prozápadnú a proukrajinskú orientáciu a bude sa snažiť aj v potenciálnej novej vláde pôsobiť príčetnejšie a umiernenejšie. Je možné, že vojenskú techniku dodávať Ukrajine naozaj prestaneme, avšak nová vláda sa to bude snažiť kompenzovať minimálne nejakou formou zvýšenej humanitárnej pomoci a ďalších opatrení pre uchlácholenie spojencov (na čo bude tlačiť Hlas).

Problém bankrotu je takisto otázny. Ekonóm Vladimír Baláž v ankete pre Denník N zdôraznil, že v súčasnosti by v rámci Európskej únie už tá neslávne známa “grécka cesta” nemala nastať, keďže sama únia prijala účinnejšie mechanizmy na zamedzenie takéhoto bankrotu. Z tohto hľadiska tak Slovensku hrozí “len” ďalšia stagnácia a stratené roky, počas ktorých sa nám budú západné štáty i Česko vzďaľovať. To, samozrejme, nie je práve krásna predstava, ale tie najkatastrofickejšie scenáre by takisto nemali hroziť.

Problémom môže byť naopak popustenie uzdy hybridným hrozbám, kde sa pravdepodobne budú rušiť niektoré aktivity predchádzajúcej vlády (určite najmä FB stránka polície na odhaľovanie hoaxov, či dotácie pre niektoré mimovládne organizácie). Bezpochyby sa tiež neprijme zákon proti tzv. “alternatívnym médiám”. Na druhej strane však opätovný príchod zamestnancov ruského veľvyslanectva (a.k.a. agentov) nevyzerá príliš reálne a ani silné verbálne proruské vyjadrenia zo strany Fica, aké strašili aj mnohých českých kolegov, by sa už po voľbách nemuseli vrátiť. Fico bol nebezpečný najmä vo svojej izolácii. V diskusiách s politikmi západu a v koalícii s Hlasom pravdepodobne opäť zmäkne.

Najzávažnejším problémom tak bude najmä útok proti špeciálnej prokuratúre a NAKA, ktorý bezpochyby nastane. Viaceré otvorené kauzy sa tak zaručene nedotiahnu do konca, a takéto manévre ešte viac znížia kredibilitu Slovenska vo vzťahu k občanom i k zahraničiu.

Aj napriek tomu všetkému si myslím, že dôvod na strach a útek nie je. V poslednej časti sa pokúsim ukázať prečo.

Niečo pozitívne na záver

Skúsme sa na výsledky volieb pozrieť s trochou optimizmu a konštruktívneho prístupu.

Za prvé. Fašizácia a orbanizácia Slovensku zatiaľ bezprostredne nehrozí.

Za druhé. Stále je tu možnosť zložiť vládu, ktorá bude jasne prozápadná a relatívne príčetná (PS, Hlas, KDH a SaS), najmä ak všetky strany pristúpia k radikálnym kompromisom.

Za tretie. Ako spoločnosť sme prežili vládu SMERu, HZDS a SNS, na ktorej čele bol nepríčetne radikálny a vulgárny Ján Slota. Bezpochyby prežijeme aj kombináciu SMER, Hlas a SNS, kde najmä Hlas pôsobí v porovnaní s HZDS ako omnoho lepšia alternatíva.

Za štvrté. Pred vládou OĽANO sa médiá a intelektuáli báli teokracie, ale aspoň sa tešili na pravicovú vládu v ekonomickej oblasti. Napokon tá vláda nepresadila do zákonov nič radikálne (napr. ani vo vzťahu k potratom) a v ekonomickej oblasti bola ešte populistickejšia ako Fico. Čo z toho vyplýva? Nekujme železo za horúca, očakávania vedia byť zradné.

Za piate. Na čele máme pro-západnú prezidentku, všetky mainstreamové médiá a mimovládne organizácie sú taktiež pro-západné a Hlas deklaroval svoju pro-západnú orientáciu. Možnosť korigovať obraz Slovenska v zahraničí a vo vzťahu k spojencom tu stále je.

Za šieste: Slováci by mali zmeniť optiku. Michael Oakeshott by povedal, že aj tak nie sú v konečnom dôsledku rozhodujúce voľby, ale neviditeľná ruka komunity (spoločnosti), kde voľby sú len jej zabstraktnením. Aspoň je to výzva, aby sme sa aktívnejšie zapájali do verejného života, a to môže byť pokojne aj v rovine dobrovoľníckej práce, zakladania komunitných záhrad, ihrísk, skrášľovania okolia a chodenia na domové schôdze. O sile občianskej spoločnosti napokon rozhodujú tieto malé veci. Hlavne sa nenechajme paralyzovať apokalyptickými kampaňami a vyjadreniami (z oboch strán).

Za siedme: Občania by sa nemali nechať rozdeliť. Koniec koncov, vždy bude pred nami stáť konkrétny človek a nie nejaká volebná abstrakcia. Liekom na rozdelenú spoločnosť nie je budovanie zákopov, vulgárnosť, fanatizmus, strach a hystéria, ale dobrá prax, nadhľad a komunikácia (ako to radí a praktizuje aj Michael Sandel). Bojujme za svoje ideály, ale neprehlbujme už špirálu vulgárnosti, fanatickosti a násilia, lebo tadiaľto cesta nevedie a ide o typ boja, ktorý v konečnom dôsledku nemôžeme vyhrať - oponenti z radov fašistov sú v tomto predsa len lepší.

Za ôsme: Slovenské elity, novinári a zástupcovia občianskej spoločnosti by mali spustiť rozsiahly “troubleshooting”. Vysvetľovanie Slovenska cez naratív o zaostalom vidieku a moderných elitách, ktoré ho prišli vzdelať, očividne nefunguje a ani nie je správny. Nazývanie oponentov lúzou, dobytkom, opicami, nedemokratickými voličmi, pretrhávanie kontaktov, urážanie, paternalistické zosmiešňovanie, nadradenosť a vytváranie rozprávkových naratívov o boji dobra so zlom je nemúdrou a nedospelou cestou. Treba vyskúšať inú taktiku a ukázať svoju elitnosť, kultivovanosť, otvorenosť, múdrosť, slušnosť a nadhľad najmä tvárou v tvár hraničnej situácii. Ako keď sa v tej známej legende snažil dobodaný Cézar obkolesený vrahmi napraviť svoju pokrčenú a vyhrnutú róbu, pretože práve tá stelesňovala jeho civilizovanosť, majestát a vznešenosť založenú na hodnotách.